autor: Gabi Šlárko
20. apríl 2020
Gispyho prechod patrí svojou náročnosťou medzi najťažšie zimné prechody na lyžiach vo Vysokých Tatrách. Vyžaduje nielen rokmi nadobudnuté skúsenosti v pohybe v extrémnych podmienkach v horách, ale i vhodné podmienky a riadnu dávka šťastia a odvahy. Niet sa čo čudovať, že doposiaľ sa túto trasu podarilo absolvovať iba zopár ľuďom. Nikdy však jednotlivcovi. Nášmu kámošovi Gabkovi sa podaril naozaj parádny kúsok - 9. apríla 2020 absolvoval celú trasu ako prvý sólo a nonstop. Prinášame exkluzívny report z tohto obdivuhodného výkonu
1. Stručná chronológia prechodu
26. - 28. apríla 1986
Vlado Tatarka (Gipsy) uskutočnil trojdňový okružný prechod Vysokých Tatier na lyžiach. Gipsy sa o tomto prechode vyjadril: "Ozajstná výzva by bola spraviť to nonstop!"
23. - 24. marca 2012
Michal Malák a Miro Leitner urobili prvé opakovanie prechodu, za 47 hodín s prespaním na Morskom oku. Zachytené v dokumentárnom filme Akceptácia a článku v magazíne Vetroplach.
14. - 16. februára 2017
Martin “Elko” Eliáš spraví za tri dni prechod s pozmeneným poradím dní. Vynechá Volovcovo sedlo, ale pridá dvakrát sedlo Váha. Report v magazíne Vetroplach.
27. - 28. marca 2017
Karel Svoboda a Simon Kolaja dávajú prechod za dva dni. Z Brnče na Morské oko za 15,5 hod. Odtiaľ na druhý deň dobojujú na Brnču za 10 hodín. Obaja venovali prechodu celú zimu a všetky svoje víkendy v Tatrách. Od Martina Eliáša dostali informácie o kľúčových miestach. Pri prvom pokuse po incidente s lavínkou stratili v Spádovej dolinke lyžu. Ďalší pokus už bol úspešný. Za túto akciu dostali ocenenie od Českého horolezeckého zväzu.
18. - 20. apríla 2019
Jano Jurga absolvuje trojdňový prechod. Tento výkon je zachytený v reporte v magazíne Vetroplach.
Martin Bartoň píše: "Lyžovanie žľabu so sklonom nad 40 stupňov si vždy vyžaduje kvalitný sneh a prijať určitú dávku rizika. V Tatrách sú podmienky často iné v každej doline, prípadne sa menia s orientáciou svahu. Otázka znie: Aké veľké riziko by bolo zlyžovať zjazdy, orientované do cca 20 rôznych smerov, v priebehu takého krátkeho času?"
Tento citát som si poznačil pre seba, aby som si vedel niekedy v budúcnosti oživiť spomienky.
Podelím sa o zápisky, niečo dopisujem pre objasnenie. Napíšem pocitovú a technickú časť. Kto má rád čísla a fakty, nech rovno prejde na časť 4. Časový harmonogram a údaje. Niekto možno bude chcieť vedieť aj tú inú časť.
Na fotografické spracovanie prechodu jednotlivých sediel odkazujem na Elkov report, ktorý je spracovaný pekne a prehľadne. Fotodokumentácia prvej časti má pekné zachytenie od Roba Gálfyho.
Prechod som išiel tak, ako opisuje Gipsy - z Brnčalky na Brnčalku. Nevynechal som žiadne sedlo, dolinu, štrbinu. (Bachledova štrbina vymenená za Jordánovu.)
Kvôli dodržaniu presnosti prechodu som bojoval s logistikou, slnkom, nocou, tieňom, nasvietením, lyžovaním, vodou a jedlom.
Z hľadiska logistiky pri nonstop prechode by bolo výhodnejšie a bezpečnejšie začať niekde zo Zbojníckej chaty. Rozhodol som sa však, že pôjdem originálny prechod.
2. Osobná časť
9. apríl 2020
Hory sú ruky, na ktorých smieš plakať.
Touto parafrázou Váleka zapínam čelovku.
Je polnoc.
Vetry spia.
Odnechcelo sa mi myslieť,
tak prezerám svoje svedomie.
Zdravím sa horám a pokorne prosím o bezpečný prechod.
Tu niekde sa zem nahla. Tu niekde aby som narazil čelom o čelo.
Mesiac je noc po splne, jedna z mnohých naplánovaných skladačiek.
Pred 34 rokmi si nakreslil príbeh, 34 ročný ho znovuobjavujem.
V doline si mal ani nie polročnú dcéru, moja má teraz 10 mesiacov.
Či sa nám pretínajú myšlienky, vedia len tie skaly naokolo.
Chcem byť s tými, čo poznajú tajomstvá, alebo sám.
Hlava sa striedavo prepína v režimoch šetrenia energie a koncentrácie, podľa terénu naokolo,
prvých nočných šesť hodín mi hraje dookola jedna melódia - vytrvalci asi chápu o čom hovorím.
Nie je to žiadna hlboká pieseň o Nibelungoch ale detská riekanka:
"na polici v hrnci, tam voľačo mrnčí, také oči mááááálo, skoro ma zožrááálo."
Poznačený uspávaním Gréty.
Další priebeh je meditácia.
Celá minulosť a budúcnosť ide bokom, stav, ktorý v Zene označujú za žitie prítomného okamihu.
Existuje len tu a teraz, každý krok, každý nádych napĺňa telo životom a výdych zbavuje bolesti.
Byť naozaj prítomný je pre mňa dar.
Život je láska, symbióza, premena, vojna aj mier, nie vákuum a testovacia dráha, optimálne podmienky a primerané dávky endorfínu, hmotné dávky istoty, duševná zábezpeka, pokoj a bez-stres-nosť, rezeň na raňajky a infarkt na večeru.
Z meditácie sa preberám na brnčalke kde ma začnú vyrušovať starosti tak ľudské.
Hlad.
Tatarka a Kečup.
Gabi Šlárko
Ahoj, som nejaký Gabriel Šlárko, pôvodne z Košíc, ale cítim sa ako človek vo svete. Ako košický chlapec som nevyrástol v područí hôr, nespoznával som Svišťový štít ako štvorročný chlapec, ako moji tatranskí kamaráti, ani som nebehával po lúke plnej margarétok. V košickej džungli druhého najväčšie sídliska na Slovensku som robil záškody a fajčil cigarety.
30 rokov neskôr a mám život zmenených hodnôt a som presťahovaný už takmer úplne do Tatier. Nie som športovec, nikdy som ním nebol a ani sa tak necítil. Nemám športovú históriu. Za akýkoľvek kus kondície som vďačný motivácii mojej manželky, ktorú keď som spoznal, mi pomohla urobiť prvý krok. Čas plynie, kôpka zodratých topánok sa vrší a mojou hlavnou dominantou je stále len hlava a srdce, ktoré do toho dávam. Inak sa nedokážem chlapcom s 20 ročnou históriou športu vyrovnať - ani to neskúšam.
Som plastický chirurg. Pracovné tempo je dramatické a mojím rajónom sú ľudské telá. Športy a výlety sú jednou stranou mojej tváre. Ako kaviarenský povaľovač som absorboval hlavne knihy a umenie. Socha a kniha sú teda druhou stranou mojej tváre.
Neviem, nakoľko sa môže hovoriť o budúcnosti bez toho aby sme nerozosmiali bohov. Mal som dvoch dedov - ako každý? Jeden bol bojový pilot a druhý profesionálny plavec. Za pilota so svojimi očami nepôjdem, ale na pamiatku druhé deda, ktorý so mnou cvičil od mojich ôsmych rokov jógu, by som chcel urobiť diaľkovú plavbu. Niečo z úplne iného cesta - nerád sa obmedzujem. Ľudské možnosti sú obrovské a ja len jemnúčko hryzkám na tie malé najspodnejšie podlažia.
Mojím srdcom sú Gréta a Marína. Dcéra a žena. Dcéra a Žena. Viac neprezradím!
Ak by niekto chcel vidieť a vedieť, ako som pristupoval ku samotnej motivácii, tak vedz, že ja nie som žiadny športovec.
Nebola to príprava na športový výkon ale na cestu srdca.
V mnohom ma tie dni zmenili a tí, čo takou zmenou v horách prešli, to vedia pochopiť.
Strávil a trávim v dolinách voľný čas, kde sa motám. Vďaka tomuto prechodu a inšpirácii Gipsym som spoznal miesta, ktoré som nepoznal a kde sa ďalej otvárajú veľké možnosti.
A zvedavosť nachádzať nové miesta a pohľady, ale aj staré miesta, sú cestou navždy. Cieľ rýchlo uletí po dosiahnutí.
Ďakujem Vladovi za túto krásnu logickú líniu prechodu a nielen za ňu.
A pozdravujem severy Vysokých Tatier, kde sú ukryté poklady pre nás všetkých.
Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.
Skryjú tvoju tvár, vlhkú od potu a od sĺz.
Môžu pritúliť zachrániť a zohriať.
Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.
3. Aktuálny prechod, podmienky a postupnosť
Brnčalka je tmavá a prázdna, ako sklady hmotných rezerv v tejto epidémii, ktorá ju zatvorila. Posledný týždeň striedania aprílového slnka a nočných mrazov vyrobila v dolinách nočný betón, ale vzhľadom na tatranskú klasiku sa nájde sneh každej kvality - firn, betón, ľadobetón, kôrka, prípadne kôra a pod ňou polmetrová krupica, v ktorej síce chodíš, ale posúvaš sa pomaly naspäť. V priebehu uplynulého týždňa som prešiel segmentovo viac ako polovicu sediel z prechodu. Snažil som sa narobiť si stopy s vedomím, že to veľmi nevydrží pri tomto slnku.
Po Fľašku do Veľkej Zmrzlej na pásoch. Od nej na mačkách traverzujem smer Medená kotlina. Opäť na pásy - je tvrdo.
Rátal som s tým a tak ma táto nočná rozcvička neprekvapuje. Viac ako na pásoch idem na hranách a tak vnútorné stehná vyklepávam ako správna gazdinka nedeľný rezeň. Pod zúžením mačky a paličky a striedavo cez kôru alebo na predných hrotoch až do Bachledovej štrbiny. Mesiac osvetľuje zo západu svahy do zjazdu.
Obúvam sa rovno hore a žiadne prekvapenie sa nekoná - je betónovo a celý žľab je dadaisticky okorenený zmrznutými mokrými splazmi, vypadanými lavínkami a zamrznutými snehovými guľami. Zjazd sa snažím mať čo najrýchlejšie za sebou, aj keď opakovane zastavujem, aby som stehná nezapiekol hneď na začiatku. Na ľadových gruľách lomcujú kosti. Von zo žľabu a doprava, prebeh už cez odtopený svah, traverz poza Téryho chatu, pásy, cikcak, mačky a do Žltej lávky, do Sedielka pod Drobnou vežou
Vidím stopy napešo smerom dole, ale na takého panské huncústva nie je čas. Preto lyžujem zvrchu a prekvapenie? Ako inak - betónovo tvrdo, okolo zúženia a kameňa zľava zošuch a traverz, napešo nabrať výšku a ďalej popod Javoráky, pásy a smer Studené sedlo
Zhora lyže a nie centrálnym žľabom ale šikmo užším strmším žliabkom popod Poľský hrebeň, pásy až na úroveň Litvorového sedla. Mačky a rýchlo hore do Gerlachovskej lávky. Tu stopa ostala, takže to ide expresne.
Hore mením paličky za dva cepíny a púšťam sa dolu svižne. Snehu málo, 30 metrov po suchej skale, traverz Komarnických rokliny a výšľap do Východného Batizovského sedla - 17 minút. Zbeh 30 výškových metrov pre nedostatok snehu a rýchle tvrdé lyžovanie cez Pasternákovu priehybu popod Batizovský a snažiť sa držať si výšku. Zas a opäť cez zmrznuté lavínové nánosy - nohy klepú o radosť. Pásy nemajú zmysel, je tu ľadová glazúra, takže na mačkách do sedla pod Drúkom.
Brieždenie - najkrajší čas medzi dňom a nocou. Na mačkách s cepínom zbehnem zúženie, v ktorom je vytečený malý ľad a hneď pod ním prezúvam a lyžujem natvrdo traverz popod Východnú Železnú bránu. Je to plytký svah, ale je kompletne pokrytý glazúrou a pásy nedržia ani meter. Takže napešo výbeh do Strážneho sedla. Tu je vypadnutá kamenná lavínka do žliabku, ale da sá to šuchnúť pomedzi. Držím výšku a smer Dračie sedlo - na pásoch, nie je ideálne, cez náfuk napešo.
Zjazd a traverz pod Dračiu bránku. Mačky a cepíny, v polke je už sneh oddelený od kameňa. Slnko len práve vyšlo, takže je tu tvrdo. Tomuto starému strapatému lanu som neveril ani minulý rok a tento rok mu určite nezačnem veriť. Na cepínoch a mačkách to ide hore. Nezdržujem sa a rovno zliezam - smer staré nylonové lano, ktorému neverím ešte viac ako tomu na druhej strane. Zliezam popri ňom, je to mix snehovoskalný na 2 metroch, ale pustí to. Lyže nechávam na batohu a valím smer chodník. Nie je tam dosť snehu, tak nemá zmysel obúvať lyže, keď ich po 100 metroch budem daváť dole. Pod retiazkami sa obúvam a traverzujem ponad Žabie pleso.
Na pásoch smer Volovcové sedlo. Tu je na zjazd viac snehu ako minulý rok o takomto čase, keď som prechádzal. Takže komfortne ale tvrdo lyžujem dole a traverzujem Mengusáky, smer Hincovo pleso a jeho severný koniec. Slnko pečie, krátky rukáv, pásy a smer Temnosmrečinské sedlo. V sedle dám proviant od Peťa a zlaňujem na pripravenom lane 50 m dole. Druhý zlaňák už nedávam, ale zúženie a momentálne už aj malý ľadopádik zliezam na cepínoch. Najľahšie oceľové mačky stále nie sú lezecké, takže vysím hlavne na rukách a zapieram sa do okolitého snehu a skaly.
Lyžujem smer Chalubinského vráta, krátky výšlap napešo a zjazd smerom do traverzu na pomedzí Morského oka a Czarneho stawu. Tu v pravom žliabku sadám do kosovky a sledujem strážnikov, ktorí sú na severnom okraji Morského oka a keby som natraverzoval teraz, nestihol by som prebehnúť na Czarny staw. Čakám 15 minút a zázračne sa hýbu na juh, tak to púšťam, rýchlo prezúvam a bežkujem cez Czarny staw pod nástup do Kamzíčej. Tu som bol naposledy v sobotu (4 dni pred prechodom), ale odvtedy tu slnko podmienky sťažilo, s čím som rátal.
Takže idem rovno do cepínov a mačiek. Je ešte pred obedom, takže som v tieni a tak som to rátal ako jedinú bezpečnú možnosť. Zapichujem cepíny v tomto mixovom teréne. Podmytý firn sa strieda so suchou trávou, ľadom pokrytou trávou, ľadopadmi, cencúľmi, skalou v policiach s nepríjemnou expozíciou. Cikcakujem improvizačne hore, zatiaľčo na Czarnom stawe ma vyzerajú nápadníci. Tieto podmienky by som tým pádom mohol označiť za cezhraničené.
Je obed a z náprotivnej strany sa začínajú ozývať rany - vypadávajú mokré lavíny z masívu Mengusovského. Prechádzam cez rebro popod Lalku. Tu vypadávajú kamene zo steny a urýchľujú moj posun do tieňa, kde takisto nezostalo zo stopy nič a tak sa trápim prekopávaním hlbokej stopy alebo tvrdej stopy na predných hrotoch smerom do Vyšnej Kamzíčej štrbiny. Na druhú stranu je to peklo. Celý svah je totálna riedina a prehnitý až na skalu, prvý krok a som po bedrá v snehu. Rýchla úvaha, obúvam lyže a púšťam to čo najrovnejšie do kotla, kde je sneh akej takej mokrej kvality a lyžujem smer Spádová dolinka, ktorá bola v sobotu veľmi tvrdá. Teraz je tu menej snehu a viac vody. Voda hučí popod sneh. Nezdržujem sa a lyžujem čo najbezpečnejšie po ostrovčekoch bezpečia ku Ťažkému plesu.
Pásy a ku zjazdu do Bielovodskej doliny ku potoku v dobrom snehu. Napĺňam camelbag. Viem, že najhoršie mám za sebou a to ostáva v horách. Idem smer chatka TANAP-u a tu niekde nad ňou stretávam Lukyho, ktorý ma prišiel mentálne podporiť. Za to ďakujem a viem, že šťastie je lepšie, keď sa zdieľa. Snehu tu nie je veľa, kosovka je dávno vystrelená a stopa sa borí napešo po prsia, na pásoch o trochu menej. Cez potok sa to nezaobíde bez namočenia, ale v lyžiarkách mám bazén, takže to spôsobí len krátkodobé schladenie.
Žľabom sa už hore ísť nedá. Je tu 5 metrový vodopád, takže improvizačne sprava pomedzi kosovku napešo, nasucho, po kameňoch až na rebro odkiaľ krásne na pásoch cikcak po rebre až na úroveň sedla nad Zeleným. Do druhej strany je to najlepšia lyžovačka dňa, ľahko až ku potoku. Ďalšia voda a smer Čierna Javorová dolina, skrz vystrelenú kosovku a krásne borovice limby. Tieto miesta milujem. Hang zľava, aj keď múdrejšie by bolo sprava, ale hlava nie je extra čerstvá a v tejto fáze šetrím energiou.
Za svetla do Čierneho sedla, dole Malou Zmrzlou dolinou je tvrdo a tým pádom rýchlo, čo vyhovuje. Zlaňák nie je úplne príjemný. 50 metrovú repku čo si ťahám celý deň na chrbte ako partnerku, zhadzujem. Potok hučí z jednej, aj z druhej strany. Tých 25 metrov je takých minimálnych. Tých 50 metrov na plnú dĺžku by bolo príjemnejších. Slnko zapadlo. Za odmenu na záver lyžovačka v kôre ku Brnčalke. Je 20:10 hod. Na Bielu vodu od Šalviového prameňa nasucho, hladne, šťastne.
Prekvapenie na parkovisku, kamaráti, šampanské, radosť. Nič mi nedochádza, som rád, že už je bezpečne a pokorne ďakujem.
Ďakujem rodine a kamarátom za pomoc a podporu. Bez nich nemá nič zmysel.
Vo všetkých sedlách som bol niekoľkokrát, v priebehu sezón. Videl som ako sa v nich menia podmienky a ako sa v nich správa vietor aj slnko. Minulú sezónu som bol z domu 70 dní v dolinách na lyžiach.
V týžni pred prechodom som strávil cez 22 hodín v teréne. Napr. príprava zlaňáku v Temnosmrečinskom sedle do Piargovej dolinky, prešlapávanie a mapovanie podmienok v Kamzíčej štrbine a Spádovej dolinke, Bachledovej štrbine, Žltej lávke, v Čiernom sedle, Malej a Veľkej Zmrzlej doline, v Javorovej doline atď.
Minulý rok o takomto čase som išiel prvú Vladovu časť z Brnčalky na Hincovo pleso ako skúšku.
4. Výstroj
Ako ťažký amatér aj ja si platím všetko. Takže toto nie je reklama, ale pre mňa veci, ktoré mi fungujú.
Batoh bol ťažký, ale nebolo z neho čo odstrániť, takže som išiel ovešaný ako stromček. Celkovo som vypil 7 litrov vody (aj tak som takmer nemočil), zjedol 5 gélov, 3 tyčinky, 2 jablká, 2 banány. Bolo teplo a ja som bol hladný - tak som jedol aj sneh, keby bolo treba tak kľudne aj kosodrevinu.
Na túrach do 6 hodín zvyknem nosiť 0,5l vody a max 2 jablká, ale teraz bolo ozaj teplo a ja som bol smädný, už keď som začínal. Odľahčovanie výstroje je nevyhnutné, podkožné zásoby skúseností budem potrebovať. :)